Možno sa stalo aj vám, že sa niektorí vo vašom okolí premenili v úplný opak osobností, za ktoré ste ich pokladali. V oboch smeroch. Sklamaná dôvera a na opačnom brehu popretie predsudkov. Radikálne zmeny v pohľade na iných nás občas dokážu dostať do bezútešného stavu zmätenia, kedy už ani sami nevieme, kto je priateľ a kto sa za neho iba vydáva. A vtedy nastupuje na scénu skľučujúci pocit samoty. Neznalosť odhadnúť človeka - nevieme komu sa zveriť, pred kým mlčať.
Naučila som sa jednu vec - vzťahy medzi ľuďmi (akéhokoľvek druhu) potrebujú čas. Veľa času. Je krásne, keď sa spoznáte s novým človekom a zdá sa vám, akoby ste boli jednou bytosťou - tak dokonale si rozumiete. Je ale možné označiť ho za priateľa pokiaľ sa vaše cesty skrížili iba nedávno? Asi je rozumné zažiť ostatných za rôznych okolností, v situáciách rozličnej akosti, neprichádzať k záverom predčasne. Pre iných je totiž veľmi ľahké byť priateľom, keď je vaša obloha jasná. Ale ostanú aj počas búrky?
Mnohé z básní, ktoré som nedávno písala sa týkajú priateľstva. Hviezdny dážď, Východ slnka, Jazvy.. Núti ma k ich tvorbe podvedomé želanie nájsť takého človeka? Možno. Možno chcem o niekom s určitosťou povedať, že je mojím priateľom aj po dlhej dobe, nielen rozumieť si krátko po zoznámení. Možno je nemožné mať niekoho, čo nikdy nezradil sklamaním. Možno to tajné prianie ostane naveky zosobnené len v imaginárnej bytosti - hrdinovi mojich veršov.
Aká výnimočne vzácna je štedrosť života, ako málo daruje pravé priateľstvo - lásku bez krídel.