V cukrárni nebolo veľa ľudí. S dobrou náladou sme sa uprostred debaty o letných brigádach usadili pri maličkom stolíku. Z rozhovoru nás vytrhlo skríknutie asi päťdesiatročnej čašníčky, ktorá na nás od pultu vybehla nahnevaným prosím. Vyľakane a trocha začudovane sme sa na seba všetky tri pozreli.
,,Ovocný čaj, café latte a jedenkrát veľké presso, poprosíme."
Akokoľvek sa nám tón hlasu a nahnevaný výraz čašníčky nepozdávali, pokračovali sme v rozhovore ďalej, akoby sa nič nedialo. O pár minút som sa pozrela smerom k pultu. Tam vedľa seba stáli ako traja vojaci naše objednané pripravené nápoje. Nechápavo som sa zadívala na čašníčku, keďže tá sa našou objednávkou viac nezaoberala. V centre jej záujmu už boli akési pagáčiky. Zrazu len zaznel dunivý hlas:
,,Môžte si to zobrať!"
Napriek nevýslovnému údivu sme ešte stále mali na tvári prívetivý výraz, tak sa nám nechcelo púšťať do vysvetľovania tejto "milej" dáme, čo je náplňou práce čašníčok. Preto sme sa postavili, vzali si svoje šálky k stolu a popíjali si popri vzájomnom rozhovore. Medzitým vošiel do kaviarne starší pár. Čašníčka sa sadajúcich si hostí opýtala so širokým úsmevom na tvári (dovtedy som bola presvedčená, že sa usmievať nedokáže):
,,Čo to bude? Kávička?"
,,Áno, dvakrát, prosím Vás."
Naša trojka bola už na odchode:
,,Môžme poprosiť účet?"
Žiadna odpoveď. Naša príjemná obsluha iba niečo natrieskala do pokladničnej kasy a zahlásila cenu, pričom ďalej nedočkavo stála za pultom. Prekvapené sme sa teda pobrali k nej a zaplatili účet. Keď sme už stáli pri dverách, ešte sme si všimli ladnú chôdzu čašníčky nesúcej na podnose dve šálky kávy spomínanému páru.
Počasie má zvláštnu moc. Žiarivé slnko dokáže zabezpečiť dobrú náladu na celý deň aj napriek takýmto nepríjemným skúsenostiam, na ktoré by sme počas chmúrneho daždivého dňa reagovali zrejme zápisom do knihy sťažností.